Hudobná novinka pomohla majiteľom barov rozprúdiť zábavu a priniesť
tržby bez toho, aby museli platiť vysoké honoráre muzikantom.
Túžba vytvoriť prístroj, ktorý bude hrať hudbu bez nutnosti ľudskej
obsluhy je stará niekoľko storočí. Za predchodcov jukeboxov môžeme
považovať napríklad zvonkohru na renesančných orlojoch alebo hracie
hodiny, ktoré si dali zhotovovať majitelia hostincov. Hracie a flautové
hodiny bavili hostí v zábavných podnikoch skladbami významných
skladateľov či reprodukovali viedenské valčíky zložené špeciálne pre
tento druh reprodukcie. Skutočný boom samohrajúcich strojov odštartovalo
automatické piano zvané pianola v polovici 19. storočia.
Konceptu jukeboxu sa pianola priblížila v momente, keď sa do nej vyvŕtal
otvor na vhodenie mince. Produkcia automatických pián sa však zastavila
v dôsledku celosvetovej hospodárskej krízy.
Za vynálezcu prvého jukeboxu je považovaný Američan Louis Glass, šéf
pobočky spoločnosti Pacific Phonograph Co. slávneho vynálezcu Thomasa
Alvu Edisona v San Franciscu. Šetrný majiteľ baru Glass vraj nechcel
platiť honoráre hudobníkom a snažil sa nájsť cestu, ako by na hudbe
zarobil on sám.
Prišiel s myšlienkou umiestniť Edisonov fonograf (prvý prístroj na
záznam zvuku) do ťažkej dubovej skrine, na ktorej boli pripevnené štyri
trubice určené na počúvanie. Po vhodení mince mohli štyria návštevníci
baru počúvať piesne pomocou jednej z trubíc.
Prvý jukebox nainštalovali v bare Palais Royal Saloon v San Franciscu
23. novembra 1889. Čoskoro sa v rôznych zábavných podnikoch v meste
objavilo ďalších 14 kusov. Louis Glass si svoj vynález nechal
patentovať. Vhodenými mincami sa mu obstarávacia cena každého automatu
údajne vrátila už za dva týždne. A skrátka neprišiel ani Thomas Alva
Edison. Ten si na svoje konto pripísal 10.000 dolárov za prepožičanie
licencie na fonograf a istý podiel zo zisku prevádzkovaných automatov.
Problémom prvých jukeboxov bolo, že dokázali hrať iba jednu skladbu.
Majitelia barov síce občas menili valčeky vo fonografoch, ale stále to
nebolo ono. V roku 1906 vylepšil konštrukciu hudobnej skrinky John
Gabel. Valčeky vymenil za kotúče a ponúkol selekciu skladieb. Klasické
rozmery jukeboxov mali okolo 150 cm na výšku a 60 cm na šírku. Ich Zlatý
vek však nastal až s príchodom gramofónu a gramofónových platní.
V roku 1927 primontovali k hracej skrini aj amplión, hudbu mohlo naraz
počúvať väčší počet ľudí. Po prechodnom útlme vyvolanom hospodárskou
krízou, bolo iba v USA v prevádzke 400 tisíc kusov týchto hudobných
zariadení. Legendami vo výrobe jukeboxov sa stali firmy ako Wurlitzer,
AMI, Seeburg či Rock-Ola. Vo svete sa stal v roku 1935 hitom jukebox
spoločnosti Wurlitzer s názvom Debutante. Od roku 1935 (Modell 312) až
1947 (Modell 1100) navrhol vo farebnom, chrómovanom štýle Art Deco
švajčiarsky výrobca nábytku a kreatívny dizajnér Paul Fuller. Vďaka nemu
sa spoločnosť Wurlitzer stala lídrom vo výrobe týchto hudobných
zariadení.
V polovici 50. rokov 20. storočia slávili jukeboxy svoje zlaté časy.
Neskôr začala ich popularita upadať a až nástup „cédéček“ vrátil ich
počet v USA v 80. rokoch 20. storočia na štvrť milióna kusov.
Najnovšie verzie jukeboxov, ktoré sa vyrábajú v súčasnosti, už prevažne
využívajú systém MP3 v spojení s počítačom, dokonca prehrávajú video.
Ich mimoriadnou prednosťou je integrovaná funkcia bluetooth, ktorá
umožňuje bezdrôtové prehrávanie zo smartfónov, tabletov alebo
notebookov. V moderných jukeboxoch sa tak spájajú spomienky na minulosť s
výhodami najnovšej techniky.
Rakúsky podnikateľ a fanatický zberateľ Ronald Seunig (53) otvoril v
roku 2017 najväčšie múzeum jukeboxov na svete neďaleko Znojma na Morave.
V múzeu Terra Technica nájdete viac ako 600 funkčných modelov, niektoré
unikátne kúsky pochádzajú aj z roku 1890. Okrem nich vystavil na ploche
8 500 štvorcových metrov nevýherné pinball automaty, videohry, raritné
historické automobily i zbierku historických gramofónov.